Amerika,  cestovanie,  Kolumbia

Kolumbia je láska. A láska ide cez žalúdok.

Hodnotenie

Jeden múdry človek ma naučil, že ak cestujem do iných krajín a nejem to čo oni a tam kde oni, ako by som tam ani vôbec nebola. Zamiluješ si krajinu aj podľa toho, či ti tam chutí, alebo nie. A Kolumbia je toho žiarivým príkladom. V Medellíne sme ochutnali všetko čo sa ochutnať dalo. Nechaj sa zaviesť do tých chutí a vôní mesta, ktoré je viac ako Escobarove mesto.

Ulice nie sú také rozpálené, ako by som čakala. Dokonca nevidím ani palmy. Ale vidím ľudí. Ľudí sediacich na ulici pred svojim obchodom. Pred svojim biznisom a živobytím. Vidím ich rozprávať sa, hlasno sa smiať, gestikulovať a prekrikovať. Všetci rozprávajú v tú istú chvíľu, ale nikomu to nevadí. Všetci sú tak nejako vyčilovaní a spokojní takým tým jednoduchým spôsobom.

Na prvom rohu stretneme pani, ktorá tam vysmáža nejaké jedlo. Viac druhov jedál, ktoré jednoducho musíme ochutnať. Je to mastné, ale vynikajúce. Niečo ako naša šiska.

…koriander je jeho gastronomická achylova päta.

Tržnica. Prechádzame sa úzkou uličkou, ktorá je plná ľudí. Na oboch stranách sú kopy ovocia, ktoré som v živote nevidela. Okolo mňa všetci rozprávajú po španielsky a ja im nič nerozumiem. Všade niečo predávajú. Toľko farieb a vôní, ktoré chcem ochutnať! Dotknúť sa vráskavého ovocia, hrboľatej zeleniny, ochutnať tú divnú mazľavú vec, ktorá hádam ani nemá názov. Vďaka našim kamarátom, vieme, že to mazľavé je maracuja. A v pozadí všetkých týchto chutí a farieb je jedna, ktorá je najvýraznejšia. Koriander.
Koriander je jediná vec, ktorú môj Matej nedokáže ani cítiť. On miluje jedlo, jedenie a objavovanie chutí je jeho láska, no akonáhle má zjesť koriander, tú aromatickú zelenú bylinku, žalúdok sa mu obracia. Ako to on nazýva je to jeho „gastronomická Achilova päta“.

Jedným zo zaujímavých ovocí, ktoré sme na trhu ochutnali bolo corozo fruit, malé červeno-hnedé bobuľky, ktoré rastú v suchších častiach Kolumbie na stromoch Bactris minor a na pobreží má veľkú gastronomickú tradíciu. Najzvláštnejšie na ňom bolo, že chutilo ako kokos. Úplne ako sušený kokos.

Jediné avokádo, ktoré poznám, je to, ktoré som videla u nás v obchode. A potom som uvidela to naozajstné. Veľké skoro ako sladký melón. Na ulici ho predávajú za 80 centov a majú ho plný vozík. Dokonca ani nemusím čakať týždeň, kým ho budem môcť zjesť. Mohla som ho zjesť hneď ako som prišla domov. A veru som ho aj zjedla. A nebolo jediné.

Na ulici stojí stánok na kolesách a v ňom dievča pripravuje nejaké nápoje. Nápoje všetkých farieb a vôní. Pripravuje pravé 100% džúsy. Odšťaví ti maracuju. Mango. Lulo. Pomaranč. Do malého pohárika dostaneš maracuju, ktorá je neobyčajne kyslá. Lulo, ktoré má po odšťavení hustú bielu penu.

Na ďalšej ulici stretneme pána, ktorý odšťavuje cukrovú trstinu. Drží palicu trstiny a listuje ju v nejakom stroji. Zo stroja potom vyteká zeleno-žltá tekutina, ktorú si môžeš za pár centov kúpiť. Trstinová šťava je zmiešaná s ľadom a limetkami a keď ju ochutnáš na tú chuť už nezabudneš. Prirodzene sladkú. Pripomína mi detstvo, aj keď som nič také v detstve nemala. Je to ako tá najlepšia cukrová voda, akú som v živote pila.

Kolumbia vonia ako teplé a sladké šišky, posypané troškou koriandra. A chutí ako avokádo.

Na trhu sme kúpili podivné zelené banány. Musím sa smiať, pretože Kolumbijčan by ti povedal, že to nie sú banány. To je platano. Aj keď to úplne vyzerá ako zelený banán, tento je na rozdiel od toho klasického naozaj zelenej farby. Rozdiel je aj v tom, že sa nejedáva surový, ale nejakým spôsobom tepelne spracovaný, pretože je veľmi tvrdý. Dokonca z neho nájdeš v obchode aj chipsy. A takto upravený platano s guacamole…to si chceš vypýtať dupľu. A možno aj dve.

Je streda a my ideme na obed k dedkovi. My a celá jeho rodina. Je stred pracovného týždňa a celá rodina sa stretla pri obede, ktorý dedko od rána pripravoval. Každý si našiel čas a prišiel. Všetky miesta za stolom sú plné, ale stále prichádzajú ďalší ľudia. Všetci klábosia, obedujú a sú tak jednoducho štastní, že sú spolu. Dedko nám na tanier naloží Bandeja Paisa, tradičné kolumbijské jedlo. V jednom tanieri máme hustú fazuľovú polievku a na druhom ryžu, avokádo, opečené platanochicharrón, čo je opečená bravčová koža, niečo ako naše oškvarky. Keď som sa rozhliadla, zistila som, že dva taniere mám len ja a Matej. Všetci ostatní mali iba jeden tanier, pretože si to všetko dali do tej polievky. Radi to jedia také, všetko zmiešané. ?

                          Obed u dedka s našimi úžasnými kamošmi Saškou a Sebastiánom.

Na jedinom výlete s cestovnou agentúrou, ktorého sme sa jeden deň zúčastnili v Medellíne, nám sľúbili raňajky. Po skúsenosti s výborným kolumbijským jedlom som sa nemohla dočkať.  Typická raňajková pochúťka v regióne Antioquia, je arepa. Teplá arepa placka z kukuričnej múky s plátkom slaného syra. A samozrejme s horúcim kakaom. Arepa sama o sebe nemá výraznú chuť, je skôr taká mdlá, preto ju často využívajú aj ako doplnok k niektorým jedlám, napríklad aj ku Bandeja Paisa.

A tak sedím na raňajkách s mojím takmer 2 metrovým hladným chlapom. A ako obyčajne, nevydržali sme iba pri jednom tanieri, o chvíľku sme už slintali nad ďalším jedlom. Postavili pred nás chorizo ,poctivú domácu klobásu, arepu tentoraz pripravenú do malej buchtičky, platano, varený zemiak a limetku. A v tej chvíli už naše žalúdky tancovali v blaženom rytme.

Kolumbia sa ti jednoducho vpíše pod kožu. Všetko čo ochutnáš, ucítiš, španielske slovíčka, ktoré pochytíš to všetko už máš v sebe. Je to ako keď sa ti spája pesnička s nejakým obdobím v tvojom živote. Ak počuješ dakedy tú pesničku znova, rozkrúti sa kolotoč spomienok. Ak myslím na Kolumbiu, tak ju cítim.

Twovelers ❤

Komentáre
Zdieľaj s kamošmi
Share on FacebookPin on PinterestTweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone

Žieňa, ktoré verí, že všetko je možné.

2 komentáre