Archív značiek: afrika

Afrika,cestovanie,Ochutnávame svet

Baobab – strom života, ktorý chudne. Ako chutia plody baobabu?

Niekedy v roku 2015 som natrafila na fotku obrovských stromov v Afrike, okolo ktorých prechádzali malý ľudia. Tieto stromy mi učarovali a rozhodla som sa, že jedného dňa sa na Madagaskare na ne pozriem zblízka. V roku 2018 sme sa vybrali na africký ostrov Zanzibar a  ja som na tieto stromy ani nepomyslela. Až pokiaľ sme v dedinke, skrytej v africkej džungli, neuvideli môj prvý baobab.

Nerástol tak ako som si ho predstavovala z tej fotky, okolo neho nebolo veľa púštneho prachu, ani nebol taký obrovský. Tento baobab, ktorý mal podľa miestnych viac ako 200 rokov rástol hneď vedľa futbalového ihriska. Na Zanzibare majú aj tie najchudobnejšie dedinky futbalové ihrisko, pretože veria, že z nich môžu byť slávny a bohatí futbalisti, ktorí precestujú svet.

A tak tám stál sám, najstarší baobab na ostrove. Veľký, čarovný a mohutný. A mne sa, aj keď som to predtým neplánovala, splnil jeden z mojich cestovateľských snov. Vidieť baobab.

Legenda o baobabe

V jednej legende sa hovorí, že baobab bol jedným z prvých stromov, ktorý sa objavil na zemi. Po ňom prišla palma, ktorá bola štíhla a pôvabná.

Keď ju baobab zbadal, zostal nešťastný, že chce byť štíhlejší. Objavil sa aj „plamenný strom“ Brachychiton, ktorému závidel zasa jeho krásne kvety. A potom keď uvidel figovník, prosíkal, aby mal aj on také plody. Tak sa bohovia naňho nahnevali, vytrhli ho zo zeme a zasadili koreňmi hore, aby ho už nemuseli počúvať. A preto má podľa legendy teraz baobab taký zvláštny tvar.

Baobab

Tento strom je ikonou afrického kontinentu a rastie prevažne na ostrove Madagaskar, v Afrike alebo Austrálii.

Baobab je prehistorický druh, ktorý predchádza ľudstvu aj rozdeleniu kontinentov pred viac ako 200 miliónmi rokov. Stromy baobabu sa môžu žiť až 5 000 rokov (podľa niektorých vedcov len 2000, ale kedže strom nemá letokruhy je to stále veľkou záhadou), dosahujú výšku až 30 metrov a obvod až 50 metrov.

Prečítaj si aj ako sme ochutnávali najsmradľavejšie ovocie na svete.

Baobab rastie najčastejšie v savane, kde je klíma mimoriadne suchá. Tento strom sa postupom času prispôsobil svojmu prostrediu tak, že počas obdobia dažďov absorbuje a ukladá vodu vo svojom obrovskom kmeni, čo mu umožňuje produkovať v suchom období ovocie, aj keď je všetko naokolo suché. Aj preto ho nazývajú v Afrike „Strom života“.

Ako funguje ukladanie vody v strome baobabu?

V období dažďov ukladajú stromy vodu vďaka pórovitej štruktúre kmeňa. Následne v období sucha vodu využívajú a tak to vyzerá akoby chudli.  Počas pár týždňov môžu baobaby  stratiť niekoľko desiatok centimetrov z objemu, ktorý mali počas obdobia dažďov. Keby sme aj my mohli takto rýchlo chudnúť… 🙂

 Jeden strom baobabu môže pohltiť až 20 000 litrov vody.∗

Zo stromu baobabu ťažia zvieratá aj ľudia, ktorí si často stavajú domy v blízkosti týchto stromov. Napríklad žirafy (aj vďaka svojej výške) rozžujú konár stromu a potom cezeň pijú ako cez slamku. Listy baobabov využívali ľudia v tradičnej medicíne – hovorí sa, vylieči takmer každú chorobu (malária, horúčka, mikrobiálne infekcie, hnačka, anémia, bolesť zubov.. ) a kôru stromu využívajú domorodci na výrobu oblečenia alebo povrazov.

Keď náš miestny sprievodca ( pán, ktorý býval v dedinke v kopcoch a vedel po anglicky) videl, že sme z baobabu nadšení rozhodol sa, že musíme ochutnať ovocie baobabu. A tak sa mi splnilo oveľa viac ako len vidieť baobab. Mohla som ochutnať ovocie najstaršieho stromu na našej planéte. ?

Ak ste doteraz nevedeli, že ovocie baobabu sa dá jesť, alebo že baobab vôbec nejaké ovocie má, nič si z toho nerobte, pretože my sme o tom do tej chvíle tiež nevedeli.

Plody baobabu

Keď nám pán pomocou veľkého kameňa zelené ovocie baobabu zhodil, nevedeli sme sa vynadívať. Zelená koža ovocia bola ako plyšová, chcelo sa mi ho iba hladkať. Ale pomocou ďalšieho kameňa sme tento ochranný obal rozbili a vykuklo na nás žlté vnútro, ktoré malo veľmi suchú konzistenciu.

Baobab je jediným ovocím na svete, ktoré na svojom konári prirodzene schne. Namiesto toho, aby ovocie spadlo a pokazilo sa, zostáva na vetve a pečie sa na slnku po dobu 6 mesiacov. Potom premení svoj zelený zamatový povlak na tvrdú kokosovú škrupinu. Buničina z ovocia (tú ktorú sme my stihli ochutnať) úplne vyschne. To znamená, že ovocie sa musí jednoducho zozbierať, odobrať a preosiať, aby sa vytvoril lahodný čistý ovocný prášok.

Vnútro plodu baobabu je veľmi kyslé (oveľa viac ako citrón) . Ovocie obsahuje veľmi veľa vitamínu C (ževraj 6x viac ako pomaranče) a tiež vlákniny. Domáci si z neho pripravujú sviežu limonádu počas horúcich dní – rozdrvia kúsok suchého vnútra ovocia a zmiešajú s vodou. Vznikne im z toho niečo podobné ako citronáda. Žeby baobabiáda? 🙂

“Upozornil som Malého princa, že baobaby nie sú kríky, ale stromy veľké ako kostoly, a keby so sebou odviezol aj celé stádo slonov, toto stádo by si neporadilo ani s jediným baobabom.”
Antoine de Saint-Exupéry, Malý princ.

Prednedávnom som v Poľsku natrafila aj na doplnok stravy – prášok z baobabu. Na moje prekvapenie chutil úplne rovnako ako ten, ktorý sme jedli my v Afrike. Uvádzajú rôzne pozitívne účinky na zdravie napríklad:

  • Uvoľňovanie energie – zníženie únavy a únavy
  • Imunitná funkcia – ochrana pred chorobami, infekciami a chorobami
  • Zlepšenie trávenia – baobab je prírodný prebiotiku podporujúce zdravie čriev
  • Zdravá a mladšia pokožka – baobab produkuje kolagén, ktorý vedie k žiariacej pokožke a pomáha v boji proti príznakom starnutia.

Práškom sa dá dochutiť čaj – bude chutiť ako čaj s citrónom, pridať ho do palaciniek alebo waflí, vytvoríte tým citrónovo karamelovú príchuť. Ja osobne ho mám najradšej pri pečení, pretože vo vode sa veľmi zle rozpúšťa.

Ochutnali ste už baobab? Alebo nejaké iné zaujímavé ovocie? 🙂

Tina 

∗Baobab môže zadržiavať 650 litrov vody na meter kubický stromu. Preto sa obsah zadržanej vody líši v závislosti od veľkosti. 

Afrika,cestovanie,Zanzibar

Zápisky z Afriky 3. Záchranná stanica pre korytnačky, prenájom auta a Masajovia

Jeden komentár

Tretia časť nášho cestovateľského, trošku punkového cestovania po ostrove Zanzibar ťa zavedie do záchrannej stanice pre korytnačky v dedine Nungwi, dozvieš sa ako prebiehal prenájom auta v Afrike a kto sú vlastne tí Masajovia.

Napriek tomu, že nás o 5 ráno budilo zvolávanie na rannú modlitbu a obrovská vyležaná diera v posteli nám lámala chrbty sme sa veľmi dobre vyspali a vôbec sa nám nechcelo vstávať. Ešte jeden deň sme sa preto rozhodli stráviť na pláži pred tým ako budeme objavovať iné časti ostrova.

Ak si tu po prvá krát, prečítaj si aj ďalšie príbehy zo Zanzibaru:
Prvá časť. Zápisky z Afriky a cestovanie po ostrove

Druhá časť. Zápisky z Afriky. Prvé ráno v dedine Nungwi

Záchranná stanica pre korytnačky

Ako na väčšine ostrovov aj na Zanzibare sa ľudia živia rybolovom. A pri chytaní rýb sa do sietí často pripletú aj iné živočíchy napríklad také korytnačky. V nedávnej minulosti takto uviaznuté korytnačky predali a za ich mäso a pancier dostali celkom veľké peniaze. Predaj korytnačiek,už ale nie je legálny a preto sa ľudia pracujúci v organizáciach snažia takéto omylom odchytené a zranené korytnačky zachraňovať tým, že rybárom za ne zaplatia. Zranené korytnačky, ktoré sa zamotali do rybárskych sietí ošetria a nechajú ich žiť vo svojom vonkajšom akváriu. Jeden krát za rok ich potom púšťajú na slobodu.

Za korytnačky platia symbolickú sumu, aby si z toho rybári neurobili biznis a nechytali ich schválne.

V akváriu sa nachádzajú aj malé práve narodené korytnačky, alebo už aj tie čo už trošku podrástli. Kŕmiť veľké korytnačky šalátom priamo z ruky bol veľmi silný zážitok. Mohli sme si namočiť nohy do vody, iba sme museli  dávať pozor aby si nepomýlili naše prsty so šalátom. 🙂

Malé korytnačky museli chrániť pred vtákmi

Africké slnko

My sme obaja “tmavokožci” a naivne sme si mysleli, že obyčajný opaľovací krém, nejaká 6-10 nám bude stačiť. Hneď po prechádzke a dni strávenom na pláži sme sa presvedčili, že to bol veľký omyl a byť oblečený je oveľa lepšie ako vyzlečený. Matejov obrys batoha vypálený do kože to iba potvrdzoval.
Slnko vychádza v máji na Zanzibare o 6:00 a zapadá 18:00, teda je tu presne dvanásť hodín svetlo. Veľký rozdiel oproti našim dlhým letným dňom.

Prenájom auta

Ešte v predchádzajúci večer sme si prenajali auto cez internet, uistili sa, že je možné platiť kartou, pretože sme nechceli prísť o naše americké doláre, ktorými sme mali v pláne platiť výlety a vstupné. Auto nám z hlavného mesta Stone Town doviezli priamo do nášho ubytovania. Hneď ako prišli nám bolo jasné, že nie sú nadšení z našej príjazdovej cesty plnej jám, kameňov a kríkov s ostrými tŕňmi.

Sadli sme si za prútený stôl a začali sa dohadovať o platbe, podpisovať dokumenty a vybavovať zanzibarský vodičák. Ten nespočíval v ničom inom len zaplatiť 10 dolárov a mali sme oprávnenie jazdiť. Na Zanzibare sa jazdí na ľavej strane, tak sme ešte dostali poučenie o tom, aby sme na to nezabudli a potom prišlo prekvapenie.
Celú dobu sme rozmýšľali ako len chcú, aby sme to auto zaplatili, kedže ani číslo karty nechceli.

You are in Africa. Here you can´t pay with card. What do you think?

Tu si v Afrike. Tu sa nedá platiť kartou. Čo ste si mysleli? udivene a trošku arogantne nám oznámil chlapík, ktorý doviezol auto. Neviem presne čo by robil, keby sme peniaze nemali, ale my sme mu nakoniec zaplatili a dostali sme auto, ktoré nás potom spoľahlivo vozilo počas celého objavovania ostrova Zanzibar.

Hneď po prenajatí auta sme sa rozhodli ísť pozrieť na ospevovaný západ slnka. Znova sme museli prejsť cez celú dedinu, obísť kravu pred bránou, privítať masaja, ktorý strážil náš dom celú noc a tešili sme sa že po západe slnka sa konečne poriadne najeme.

Západ slnka sme nestihli, pretože sme sa až príliš veľa zaujímali o veci okolo nás, ale aspoň sme si dali peknú prechádzku po pláži počas ktorej sme sa porozprávali s ďalším masajom na pláži.

Pravý alebo falošný masajovia?

Masajovia sú Africký kmeň žijúci v Keni a Tanzánii. Určite si už počul/a o bojovníkoch, ktorí vedia zabiť leva iba palicou a holými rukami. Tak to sú práve Masajovia, obávaní bojovníci, ktorý sú teraz hlavne pastieri dobytka a ich bohatstvo závisí od počtu kráv, ktoré vlastnia. Na Zanzibare môžeš stretnúť prevažne mladých mužov, ktorí sú vysokí a chudí, oblečení v červených “plachtách” , na krku a rukách majú korálky a v ruke palicu s veľkou drevenou guľou na vrchu. ( ževraj s ňou potom tresknú leva po hlave a rozbijú mu lebku)

“Koľko kráv si dal za svoju ženu?” spýtal sa mladý masaj Mateja.
” My nemusíme platiť za ženu.”
” To je divné. Tá moja stála 16 kráv”.

Najzvláštnejšie bolo pre nás spojenie tradične oblečeného a zmýšľajúceho masaja s telefónom v ruke prechádzajúci sa po pláži. Veľa masajov cestuje na Zanzibar za prácou. Počas sezóny pracujú ako nočný strážcovia/ ochranka v rezortoch a počas dňa predávajú suveníry, fotia sa s ľuďmi, alebo ponúkajú zájazdy.
Masajovia, ale určite nie sú domácimi obyvateľmi Zanzibaru, ale prišli sem za prácou tak ako veľa ďalších ľudí z pevniny Tanzánie.

V minulosti týmto ľuďom stačil výmenný obchod, ale v dnešnej dobe si za sliepku, kredit do mobilu nekúpi, látku mu nikto nevymení za prútený kôš a preto sa aj kmene, ktoré žijú mimo “civilizácie” prispôsobiť a nájsť spôsob ako peniaze zarobiť.

Po ceste späť do nášho domčeka na kopci, už bola vonku absolútna tma. Ľudia tu s zvyknutí sa pohybovať v tme, alebo majú so sebou baterky, aby si posvietili na cestu. My sme mali pri sebe iba mobil, ktorým by si nemal mávať, keď nechceš aby ti ho voľakto v tme vytrhol z ruky. Poviem ti pravdu naozaj som sa bála. Prechádzať sa po dedine, kde je prašná cesta, domy, ktoré my považujeme za polorozpadnuté a ľudia vynárajúci sa z tmy pol metra pred nami. Bola som naozaj vďačná, že je vedľa mňa chlap, ktorého sa tu všetci pýtajú či je “fajter”.

Keď sme boli kúsok za dedinou v hlave my skrsol výborný nápad. Zo skautských časov viem, že ak nesvietiš baterkou, tvoje oči si zvyknú na tmu. A tiež to znamená, že keď ty nevidíš nikoho, nevidia ani oni teba, lebo nezmyselne nesvietiť. Presvedčila som Mateja, aby sme vypli svetlo a nechali hviezdy osvetľovať našu cestu domov.

Pár metrov od nášho domu, šiesty zmysel poradil Matejovi znova zapnúť svetlo. To čo sme uvideli ma presvedčilo, že to svetlo bol naozaj dobrý nápad.

Meter pred mojou tvárou stála krava. Ešte dva kroky a tvárou by som narazila priamo do kravského zadku.

Neviem ako by sme tento príbeh rozprávali keby som do tej kravy naozaj narazila, ale tento deň sme zakončili obrovským záchvatom smiechu.

S túžbou po marakujovom džúse Twovelers

Afrika,cestovanie,Zanzibar

Zápisky z Afriky časť 2. Cestovanie po ostrove Zanzibar, prvé ráno v Nungwi

V týchto krátkych príbehoch na pokračovanie sa dočítaš čo všetko sme na tomto malom ostrove Zanzibar zažili, sarkastické, veselé aj podivné historky, v ktorých nájdeš aj pár informácií o ostrove. V tejto časti sa dozvieš aký bol náš prvý kontakt s dedinou Nungwi, čo dodržiavať počas ramadánu a prečo sme sa hnevali na pláži.

Pokračovanie článku Zápisky z Afriky. Cestovanie po ostrove Zanzibar

….V to ráno sme zaspávali s myšlienkou na zamknuté dvere izby, v ktorej oknách nebolo sklo, iba podivné mreže. Počúvali sme bučanie kráv, cvrlikanie svrčkov a hlasné zvolávanie z miestnej mešity na ranú modlitbu, ktorá sa ozývala celou dedinou.

O pár hodín neskôr sme sa zobudili na krákanie vrany, ktorá sedela na strome hneď vedľa nášho okna. Túto vranu sme nenávideli počas celého pobytu, pretože mala talent na rozpoznávanie času, kedy sa nám najlepšie spalo. Ospanlivo sme sa na seba pozreli a vyliezli sme z postele, v ktorej sme vyležali veľkú dieru. Cítili sme sa oveľa lepšie ako v noci, pretože podivné zvuky utíchli a nahradil ich denný ruch. Červená kamenná podlaha bola v celej izbe a na stene ospanlivo posedával malý gekón. Odvážili sme sa nakuknúť cez farebné závesy na oknách, cez ktoré sme videli nášho dredatého “domáceho” prechádzať sa po dvore. Kúpeľňa bola rovnaká ako máme doma v Európe, sprchový kút, umývadlo a záchod, iba mušle na podlahe prezrádzali, že sme niekde pri oceáne.

Zanzibar počas ramadánu

Na Zanzibare je prevažujúcim náboženstvom islam a my sme sa tam vybrali práve v období ramadánu. Ak nevieš tak pre moslimov to znamená, že od východu do západu slnka nejedia, nepijú, nefajčia, nesexujú a ženy chodia zahalené viac ako zvyčajne. Tiež tesne pred východom slnka a tesne po západe slnka majú modlenie v mešite.

Čo to pre nás znamenalo?
V podstate sme ani my nemohli fajčiť na verejnosti, obliekať sa tak, že sme mali zahalené ramená a kolená. Nemuseli sme sa nijako obmedzovať, ale tento systém nás jednoducho obmedzil. Nemali sme vlastnú kuchyňu a boli sme v Afrike, takže žiadny obložený chlebík na raňajky sme si nespravili. Všetky podniky kde by sa teoreticky dalo kúpiť pečivo, alebo zjesť raňajky boli cez deň zavreté a tak sme skončili v obchode a jediné čo tam mali boli… keksíky. Plnené sušienky na raňajky sme veru asi nikdy nemali, ale krízové situácie, vyžadujú rýchle riešenie. A na rannú kávičku sme mohli tiež zabudnúť. Keď sme si vybrali, že chceme poriadnu skúsenosť s tým ako sa tam žije, tak sme to aj dostali, hneď naservírované. 🙂

Prvá cesta do dediny Nungwi

Keď sme sa konečne odhodlali vybrať sa do dediny, poriadne zahalení a hladní, zistili sme, že tie opustené, polorozpadnuté domy sú vlastne novo vznikajúca dedina, kde sú domy nie rozpadnuté, ale v procese stavby. Cesty v tejto časti v podstate neexistovali, boli to buď vychodené chodníčky, alebo kamenné a štrkové “cesty”, poprepletané stromami, kravami, sliepkami a hrajúcimi sa deťmi.

Počas cesty dole dedinou deti vybiehali z domov, prestávali sa hrať s tvorenými ústami na nás pozerali, ale väčšinou kričali “Jambo!” “Jambo muzungu!” pre tých, ktorí nevedia svahilsky to znamená “Ahoj, beloch!”

Deti mi podávali ruky, alebo sa ma len chceli dotknúť. Chceli vedieť či sme takí ako oni, reálny, živí. Deti sa hrali všetky spolu vonku, nedalo sa rozoznať či sú všetky rodina, alebo susedia. Počas ramadánu majú deti na Zanzibare prázdniny, tak nechodia do školy. Tie staršie sa starali o tie mladšie, život prebiehal vonku na ulici, nie za zavretými stenami. Asi očakávaš, že tu uvidíš fotky milučkých detičiek, ale už pred odchodom sme sa dohodli, že nebudeme fotiť deti. Ani našim mamám by sa nepáčilo, keby sa niekto na ulici fotí s ich deťmi a potom fotky dáva na internet.

Prečítaj si aj:

Prežili sme deň nezávislosti v Amerike. Aké to bolo?

“Jambo” nás sprevádzalo celou cestou až do “centra” dediny, na hlavnú cestu kde bola autobusová zastávka, obchody a zmenáreň. Všade bol hluk, prach a široko ďaleko sme boli jediný “muzungu”. Do zmenárne, ktorá bola iba zamrežovaným okienkom, sme si išli premeniť naše americké doláre na tanzanské šilingy. Na Zanzibare môžeš platiť americkými dolárami, ale iba 50 dolárovou bankovkou, alebo vyššou. Ostatné veci musíš platiť tanzanskými šilingami.

Konečne na pláži

Keď sa nad tým teraz zamyslím, museli sme vyzerať veľmi vydesene. Biely ako steny, nervózne sa pokukujúci okolo seba, nevediac či “mambo muzungu” je urážka, fakt, alebo iba úprimný pozdrav. A tak sme sa pomaličky prechádzali dedinou, s údivom a záujmom si všetko prezerali, snažiac sa nájsť tú kúzelnú pláž s azúrovo modrým oceánom.

Úprimne, konečne sme pochopili ako sa musí cítiť človek s tmavou pleťou u nás na Slovensku, v Čechách alebo Poľsku. Boli sme tam ako päsť na oko. Svietili sme ako maják na 100 kilometrov.

Keď sme ju konečne uvideli, prekvapilo nás hneď niekoľko vecí. V tieni driemali kravy s hrbom, asi 20 ich ležalo v tieni vysokých paliem. A hneď pár metrov od toho veľmi veľa odpadkov, ktoré vyzerali ako by nikomu nepatrili, len tak si tam niekto spravil skládku. A o ďalších pár metrov nás oslepil biely piesok a naozaj nádherný oceán.

Pláž v Nungwi si akosi žila svojim vlastným životom. Ako sme sa po chvíli dozvedeli ramadán na pláži neplatí, tam si môžeme kľudne chodiť v plavkách. Taktiež frekvencia bielych sa tam oveľa zvýšila. Zrazu to čo mi nazývame “chatrče” a oni domovom zmizli a vystriedali ich rezorty rôznych tvarov a veľkostí. Slnečníky, Hilton, reštaurácie to všetko tu bolo a žilo si úplne iným životom ako zvyšok dediny.

Nemusíš o Zanzibare vedieť nič. Vďaka farbe tvojej pleti sa pri tebe zastaví každý plážový predavač a porozpráva ti úplne všetko.

Popri prechádzke na pláži sme zistili, že práve na pláži sme dostali ďalšie označenie. Stali sa z nás chodiace peňaženky. Stali sme sa cieľovou skupinou chlapov, ktorý sa snažili niečo predať. Od kokosov, cez látku, výlet, drogy, látku, kľúčenky, afro copíky, suveníry, masáž… ponúkli ti úplne všetko. Každý z nás už asi niekde pri mori zažil týchto predavačov, ktorí sa ti snažia niečo predať, ale ak odmietneš odídu. Toto bol úplne iný level.

Týpek sa na nás prisal a neodišiel. Mohli sme nachodiť 5 kilometrov po pláži a on stále išiel s nami. Začal kľúčenkou, prešiel na výlet, jedlo, suvenír, drogy a keď sme z toho nič nechceli, začal odznova. Potom začal citovo vydierať ako my máme peniaze a on nie, ako bola dažďová sezóna, ako má deti… Najhoršie na tom bolo, že sa postupne nazbierali. Dokázalo ich s nami ísť aj päť a neprestali. V istej chvíli som si už fakt myslela, že im jednu vrazím, nech už len konečne stíchnu a nechajú nás na pokoji.

Jednu výhodu to ale malo.
Ak človek nevedel čo by chcel na Zanzibare vidieť alebo zažiť každý z týchto plážových predajcov mu to veľmi rýchlo vymenoval. Sunset cruise, Spice farm, korytnačky, hlavné mesto, potápanie, Monkey forest… každý to vedel vymenovať a každý to vedel zariadiť. A väčšina z nich ti aj tých pár viet po česky vedela povedať.

Ryža, kari a krevety. Kari korenie je tu oveľa silnejšie ako u nás.

Konečne jedlo

Ohučaní a splálení sme si to namierili do plážovej reštaurácie, v ktorej hrala reggae hudba, v piesku znudene ležali psy a my sme mohli ležať v húpacej sieti a pozorovať zapadajúce slnko.
Samozrejme sme sa rozhodli vyskúšať niečo z miestnych morských tvorov s kari a ryžou čo je ich miestna špecialita. V plážových reštauráciach na Zanzibare môžeš jesť bez obáv, ale neodporúča sa jesť šalát (pretože voda nie je pitná a šalát sa v nej umýva), piť vodu inú ako balenú a tiež si dávať drinky s ľadom.
Naše prvé poriadne jedlo spolu s tanzanským pivkom nám padlo viac ako vhod. Ten večer so zapadajúcim slnkom a ružovou oblohou už nemohol byť viac ako vystrihnutý z katalógu cestovnej kancelárie.

S túžbou po oceáne
T+M

Pár fotiek na záver

Afrika,Zanzibar

Zápisky z Afriky. Príhody z cestovania po ostrove Zanzibar

V týchto krátkych príbehoch na pokračovanie sa dočítaš čo všetko sme na tomto malom ostrove zažili, sarkastické, veselé aj podivné historky, v ktorých nájdeš aj pár informácií o ostrove. 

V júni 2018 sme sa odhodlali, že je konečne čas preskúmať azúrovo modré pláže v Afrike. Vybrali sme si ostrov, kde sa narodil spevák Freddy Mercury. Vybrať sme si mohli akúkoľvek africkú krajinu, ale chceli sme ten “prvý dotyk” vyskúšať v krajine, kde sú na cudzincov zvyknutí, pretože sme ani náhodou nevedeli čo presne máme očakávať. A ver mi, že ani všetko to čo si naštuduješ o krajine ťa nikdy nepripraví na to čo zažiješ.

Zanzibar tvoria dva ostrovy (Zanzibar a Pemba) pri juhovýchodnom pobeží v Tanzánii. Je viac možností ako sa dostaneš na tento ostrov zo Slovenska, ale my sme sa rozhodli pre let, pri ktorom budeme prestupovať ešte v Európe, pretože ak prestupuješ na Africkom kontinente, musíš mať očkovanie ( a pri sebe aj očkovací preukaz) proti žltej zimnici a my máme očkovanie iba proti žltačke.

Prvé nadýchnutie

Ak necestuješ často na iný kontinent, alebo si ešte nikdy neletel, prekvapí ťa určite tlačivo, ktoré sa rozdáva v lietadle. My často nemáme úplne dokonalý itinerár, ani poriadne nevieme kde budeme bývať, preto nikdy nevieme čo tam máme o našom pobyte a financiách písať. Tak sa len snažíme mať všetko rovnaké.

Naše pristánie som si predstavovala ako v nejakom filme. Vystúpime, stojíme na schodíkoch z lietadla, pofukuje jemný vánok, ktorý sa hrá s mojimi vlasmi a my vidíme palmy, slnko a počujeme šum oceánu… namiesto toho bola vonku tma, hustý teplý vzduch sa na nás nalepil ako žuvačka a všade boli cítiť soľ.

Zanzibarské letisko je riadny punk. Podobne ako v Niši to vyzeralo, že nikto nechápe čo tam v noci robíme. Dostali sme vízové tlačivá, ktoré sme museli vypísať, zaplatiť a porozprávať sa so strašidelným pánom v okienku. Je to veľmi zvláštne, že jeden človek v sklenenej búdke rozhoduje o tom, či sa tvoja cesta na letisku začne, alebo rovno skončí a práve preto je ten pán taký strašidelný.

Toto si ani nezaslúži filter. Sme rozbitý po dlhom lete, ale šťastní, že máme pečiatky v pase.

Za búdkami s colníkmi nás čakala stará hala a v jej strede detektor, kde “kontrolovali” našu batožinu. Batožinu sme si museli dať na pás a chlapík, ktorý vyzeral, že ho totálne nezaujíma nič a nikto, nám ju kontroloval na displeji monitora, ktorý pamätá 90te roky. Popravde nevenoval ani jeden pohľad našej batožine na tom monitore. 😀 V tej chvíli sme vôbec nevedeli čo máme robiť, či sa radovať, že sme konečne dorazili alebo s strachovať pred cestou do hodinu vzdialenej dediny, kde sa musíme uprostred noci dostať.

Taxík

Ešte sme sa nedostali ani von z haly už s na nás nalepili dvaja týpci v reflexných vestách, ktorí nám chceli pomáhať z batožinou. Nikdy nereagujeme na takýchto ľudí, ale po dlhom lete a uprostred noci, sme boli nejaký vláčny a nechali sme sa prehovoriť, že nám môžu ukázať náš taxík, predsa len vyzerali ako zamestnanci letiska. Náš taxík spolu s ostatnými nás čakal na tmavom parkovisku pri príletovej hale. Vonku v tme stálo veľa chlapov s tabuľkami a my sme nemali šajnu, ktorým smerom sa vybrať. A v tom naši “nosiči” (popravde ten kufor som si mohla tlačiť aj sama) začali vykrikovať mená až sa náš taxikár našiel.  Zaviedol nás do auta, ktoré by odviezlo aj 6 ďalších ľudí a ktoré bolo celé zatuchnuté a lepkavé od toho vzduchu z oceánu. Dlhých 5 minút nás nechal sedieť samých v tom aute a to ti veruže nebudem tvrdiť, že nám všeličo nebehalo v hlave.

Jazdenie autom po Zanzibare je “African massage” pretože ťa poriadne vytrasie.

Na Zanzibare sa šoféruje na ľavo a je to také zvláštne, človek si na to celkom dlho zvyká, že všetko v aute aj na cestách je naopak. A to aké sú Zanzibarské cesty sme v tej chvíli nemali ani šajnu.

Z letiska sme prešli cez hlavné mesto do dediny Nungwi, kde sme si rezervovali izbu v “africkom domčeku” s výhľadom na oceán.
Vodič taxíka, ktorý veľmi nevedel po anglicky sa na našej strastiplnej ceste plnej výmoľov riadne zabával. Alebo sa zabával na našich vytreštených očiach a nervóznom smiechu. Ako sám tvrdil jazdenie autom je “african massage” pretože ťa ponatriasa a obúcha veru poriadne.

Absolútna tma

Absolútna tma nie je nejaká metafora, ale fakt. Na Zanzibare nefunguje verejné osvetlenie a v niektorých domoch stále nemajú elektrinu. Preto keď zapadne slnko začína sa absolútna tma, kedy je naozaj nádherne vidieť hviezdy, ale táto tma by sa dala krájať. Je to akoby si bol neustále v tme v strede lesa. A šoférovať v tejto tme je naozaj zaujímavé, desivé a občas aj nebezpečné. Ľudia aj zvieratá sa len tak vynárali z tmy, deti kráčajúce pri krajnici o 3:00 ráno, palmy osvietené svetlami auta. To všetko sme videli a snažili sa zo všetkých síl nezaspať na zadných sedadlách bieleho taxíka.

Obaja sme sa s panikou na seba pozreli a ja som nevedela, či sa mám začať hrabať v kurfi a vyťahovať nožík, alebo si napchať doklady a peniaze do podprsenky.

Zrazu po hodine taxík len tak znenazdajky odbočil do tmy a my sme videli tú najväčšiu jamu na ceste. Žiadny slovenský výmoľ na ňu nemá. To je taká jama, na ktorú si zavoláš traktor, 4×4 jeep alebo jednoducho odstavíš auto a ideš ďalej peši. Ale náš taxikár sa rozhodol, že žiadna jama nie je prekážkou a pomaličky sa vybral rovno stredom. Útrpných pár minút, ktoré nám pripadali ako hodiny sme sa predierali tou jamou a hádzalo nás v aute z boka na bok. Keď sa mu konečne podarilo sa dostať cez tú jamu, nasledovalo ešte pár ďalších.

Vtedy sme začali vnímať, kde sa vlastne nachádzame. Okolo nás vysoká tráva, kríky a opustené, rozpadnuté domy. Zrazu reflektory auta osvietili bučiacu kravu a taxík zastavil.
“Sme na mieste” oznámil nám taxikár a vystúpil.
Obaja sme sa s panikou na seba pozreli a ja som nevedela, či sa mám začať hrabať v kurfi a vyťahovať nožík, alebo si napchať doklady a peniaze do podprsenky.  V mojej hlave sa odohrávali katastrofické scenáre, o tom ako nás teraz okradnú a nechajú tam, v zemi nikoho a rôzne aj horšie verzie toho, čo by sa nám mohlo stať. Ale moje pár sekundové úvahy prerušil taxikár, keď mi otvoril dvere a ja som pomaly vystúpila.

Rozhliadala som sa okolo seba a rozmýšľala som ako poviem Matejovi, do ktorej strany sa rozbehneme… a v tom Matej zahlásil, že sme tu:”Vidím naše obytko”.

Nevieš si predstaviť ako sa mi uľavilo. Pri veľkej červenej bráne, takej ako mávame zvyčajne na garáži, nás čakal pekný černoch s dredami schovanými pod háčkovanou čiapkou. Vyzeral, že buď sme ho práve zobudili, alebo si už stihol niečo pofajčiť pred našim príchodom. Oznámil nám, že sa nemáme báť psa, že ho zaženie. Otvoril bránu a začal zaháňať malého agresora, ktorý neprestajne štekal. Hneď za bránou stál ďalší chlap s palicou v ruke a v tradičnom červenom oblečení, ktoré by sa dalo skôr nazvať plachou ako oblečením ( a k nemu sa ešte neskôr vrátime).

Posteľ s moskitiérou

Pri dverách našej prízemnej izby sa s nami rozlúčil, že sa porozprávame ráno. Keď sme za sebou zavreli dvere, pozreli sme na seba a nechápali sme kde sme sa to ocitli. ” Čo sme si toto zase vymysleli? Myslela som, že dnes umrieme” zahlásila som a Matej súhlasil.

Skromné vybavenie izby so stolíkom a stoličkami z bambusu, bez skrine a s kúpeľňou s kachličkami a zabetónovanými mušľami do podlahy nás v tej chvíli ani nefascinovalo, ani nerozrušilo. Jediné čo sme chceli bolo ľahnúť si do tej veľkej postele s moskitiérou.

V to ráno sme zaspávali s myšlienkou na zamknuté dvere izby, v ktorej oknách nebolo sklo, iba podivné mreže. Počúvali sme bučanie kráv, cvrlikanie svrčkov a hlasné zvolávanie z miestnej mešity na ranú modlitbu, ktorá sa ozývala celou dedinou.

T+M