Zápisky z Afriky časť 2. Cestovanie po ostrove Zanzibar, prvé ráno v Nungwi

V týchto krátkych príbehoch na pokračovanie sa dočítaš čo všetko sme na tomto malom ostrove Zanzibar zažili, sarkastické, veselé aj podivné historky, v ktorých nájdeš aj pár informácií o ostrove. V tejto časti sa dozvieš aký bol náš prvý kontakt s dedinou Nungwi, čo dodržiavať počas ramadánu a prečo sme sa hnevali na pláži.

Obsah článku

Pokračovanie článku Zápisky z Afriky. Cestovanie po ostrove Zanzibar

….V to ráno sme zaspávali s myšlienkou na zamknuté dvere izby, v ktorej oknách nebolo sklo, iba podivné mreže. Počúvali sme bučanie kráv, cvrlikanie svrčkov a hlasné zvolávanie z miestnej mešity na ranú modlitbu, ktorá sa ozývala celou dedinou.

O pár hodín neskôr sme sa zobudili na krákanie vrany, ktorá sedela na strome hneď vedľa nášho okna. Túto vranu sme nenávideli počas celého pobytu, pretože mala talent na rozpoznávanie času, kedy sa nám najlepšie spalo. Ospanlivo sme sa na seba pozreli a vyliezli sme z postele, v ktorej sme vyležali veľkú dieru. Cítili sme sa oveľa lepšie ako v noci, pretože podivné zvuky utíchli a nahradil ich denný ruch. Červená kamenná podlaha bola v celej izbe a na stene ospanlivo posedával malý gekón. Odvážili sme sa nakuknúť cez farebné závesy na oknách, cez ktoré sme videli nášho dredatého “domáceho” prechádzať sa po dvore. Kúpeľňa bola rovnaká ako máme doma v Európe, sprchový kút, umývadlo a záchod, iba mušle na podlahe prezrádzali, že sme niekde pri oceáne.

Zanzibar počas ramadánu

Na Zanzibare je prevažujúcim náboženstvom islam a my sme sa tam vybrali práve v období ramadánu. Ak nevieš tak pre moslimov to znamená, že od východu do západu slnka nejedia, nepijú, nefajčia, nesexujú a ženy chodia zahalené viac ako zvyčajne. Tiež tesne pred východom slnka a tesne po západe slnka majú modlenie v mešite.

Čo to pre nás znamenalo?
V podstate sme ani my nemohli fajčiť na verejnosti, obliekať sa tak, že sme mali zahalené ramená a kolená. Nemuseli sme sa nijako obmedzovať, ale tento systém nás jednoducho obmedzil. Nemali sme vlastnú kuchyňu a boli sme v Afrike, takže žiadny obložený chlebík na raňajky sme si nespravili. Všetky podniky kde by sa teoreticky dalo kúpiť pečivo, alebo zjesť raňajky boli cez deň zavreté a tak sme skončili v obchode a jediné čo tam mali boli… keksíky. Plnené sušienky na raňajky sme veru asi nikdy nemali, ale krízové situácie, vyžadujú rýchle riešenie. A na rannú kávičku sme mohli tiež zabudnúť. Keď sme si vybrali, že chceme poriadnu skúsenosť s tým ako sa tam žije, tak sme to aj dostali, hneď naservírované. 🙂

Prvá cesta do dediny Nungwi

Keď sme sa konečne odhodlali vybrať sa do dediny, poriadne zahalení a hladní, zistili sme, že tie opustené, polorozpadnuté domy sú vlastne novo vznikajúca dedina, kde sú domy nie rozpadnuté, ale v procese stavby. Cesty v tejto časti v podstate neexistovali, boli to buď vychodené chodníčky, alebo kamenné a štrkové “cesty”, poprepletané stromami, kravami, sliepkami a hrajúcimi sa deťmi.

Počas cesty dole dedinou deti vybiehali z domov, prestávali sa hrať s tvorenými ústami na nás pozerali, ale väčšinou kričali “Jambo!” “Jambo muzungu!” pre tých, ktorí nevedia svahilsky to znamená “Ahoj, beloch!”

Deti mi podávali ruky, alebo sa ma len chceli dotknúť. Chceli vedieť či sme takí ako oni, reálny, živí. Deti sa hrali všetky spolu vonku, nedalo sa rozoznať či sú všetky rodina, alebo susedia. Počas ramadánu majú deti na Zanzibare prázdniny, tak nechodia do školy. Tie staršie sa starali o tie mladšie, život prebiehal vonku na ulici, nie za zavretými stenami. Asi očakávaš, že tu uvidíš fotky milučkých detičiek, ale už pred odchodom sme sa dohodli, že nebudeme fotiť deti. Ani našim mamám by sa nepáčilo, keby sa niekto na ulici fotí s ich deťmi a potom fotky dáva na internet.

Prečítaj si aj:

**Prežili sme deň nezávislosti v Amerike. Aké to bolo?**

“Jambo” nás sprevádzalo celou cestou až do “centra” dediny, na hlavnú cestu kde bola autobusová zastávka, obchody a zmenáreň. Všade bol hluk, prach a široko ďaleko sme boli jediný “muzungu”. Do zmenárne, ktorá bola iba zamrežovaným okienkom, sme si išli premeniť naše americké doláre na tanzanské šilingy. Na Zanzibare môžeš platiť americkými dolárami, ale iba 50 dolárovou bankovkou, alebo vyššou. Ostatné veci musíš platiť tanzanskými šilingami.

Konečne na pláži

Keď sa nad tým teraz zamyslím, museli sme vyzerať veľmi vydesene. Biely ako steny, nervózne sa pokukujúci okolo seba, nevediac či “mambo muzungu” je urážka, fakt, alebo iba úprimný pozdrav. A tak sme sa pomaličky prechádzali dedinou, s údivom a záujmom si všetko prezerali, snažiac sa nájsť tú kúzelnú pláž s azúrovo modrým oceánom.

Úprimne, konečne sme pochopili ako sa musí cítiť človek s tmavou pleťou u nás na Slovensku, v Čechách alebo Poľsku. Boli sme tam ako päsť na oko. Svietili sme ako maják na 100 kilometrov.

Keď sme ju konečne uvideli, prekvapilo nás hneď niekoľko vecí. V tieni driemali kravy s hrbom, asi 20 ich ležalo v tieni vysokých paliem. A hneď pár metrov od toho veľmi veľa odpadkov, ktoré vyzerali ako by nikomu nepatrili, len tak si tam niekto spravil skládku. A o ďalších pár metrov nás oslepil biely piesok a naozaj nádherný oceán.

Pláž v Nungwi si akosi žila svojim vlastným životom. Ako sme sa po chvíli dozvedeli ramadán na pláži neplatí, tam si môžeme kľudne chodiť v plavkách. Taktiež frekvencia bielych sa tam oveľa zvýšila. Zrazu to čo mi nazývame “chatrče” a oni domovom zmizli a vystriedali ich rezorty rôznych tvarov a veľkostí. Slnečníky, Hilton, reštaurácie to všetko tu bolo a žilo si úplne iným životom ako zvyšok dediny.

Nemusíš o Zanzibare vedieť nič. Vďaka farbe tvojej pleti sa pri tebe zastaví každý plážový predavač a porozpráva ti úplne všetko.

Popri prechádzke na pláži sme zistili, že práve na pláži sme dostali ďalšie označenie. Stali sa z nás chodiace peňaženky. Stali sme sa cieľovou skupinou chlapov, ktorý sa snažili niečo predať. Od kokosov, cez látku, výlet, drogy, látku, kľúčenky, afro copíky, suveníry, masáž… ponúkli ti úplne všetko. Každý z nás už asi niekde pri mori zažil týchto predavačov, ktorí sa ti snažia niečo predať, ale ak odmietneš odídu. Toto bol úplne iný level.

Týpek sa na nás prisal a neodišiel. Mohli sme nachodiť 5 kilometrov po pláži a on stále išiel s nami. Začal kľúčenkou, prešiel na výlet, jedlo, suvenír, drogy a keď sme z toho nič nechceli, začal odznova. Potom začal citovo vydierať ako my máme peniaze a on nie, ako bola dažďová sezóna, ako má deti… Najhoršie na tom bolo, že sa postupne nazbierali. Dokázalo ich s nami ísť aj päť a neprestali. V istej chvíli som si už fakt myslela, že im jednu vrazím, nech už len konečne stíchnu a nechajú nás na pokoji.

Jednu výhodu to ale malo.
Ak človek nevedel čo by chcel na Zanzibare vidieť alebo zažiť každý z týchto plážových predajcov mu to veľmi rýchlo vymenoval. Sunset cruise, Spice farm, korytnačky, hlavné mesto, potápanie, Monkey forest… každý to vedel vymenovať a každý to vedel zariadiť. A väčšina z nich ti aj tých pár viet po česky vedela povedať.

Ryža, kari a krevety. Kari korenie je tu oveľa silnejšie ako u nás.

Konečne jedlo

Ohučaní a splálení sme si to namierili do plážovej reštaurácie, v ktorej hrala reggae hudba, v piesku znudene ležali psy a my sme mohli ležať v húpacej sieti a pozorovať zapadajúce slnko.
Samozrejme sme sa rozhodli vyskúšať niečo z miestnych morských tvorov s kari a ryžou čo je ich miestna špecialita. V plážových reštauráciach na Zanzibare môžeš jesť bez obáv, ale neodporúča sa jesť šalát (pretože voda nie je pitná a šalát sa v nej umýva), piť vodu inú ako balenú a tiež si dávať drinky s ľadom.
Naše prvé poriadne jedlo spolu s tanzanským pivkom nám padlo viac ako vhod. Ten večer so zapadajúcim slnkom a ružovou oblohou už nemohol byť viac ako vystrihnutý z katalógu cestovnej kancelárie.

S túžbou po oceáne
T+M