Otvorme oči na Deň Zeme

Ako ma doma učili, odpadky nepatria na zem ale do koša. Po opekačke v lese si svoj odpad odnesieš do najbližšieho koša alebo domov. Moja mama mala v kabelke vždy vlastnú tašku, či už nejakú z mojich batikovaných výtvorov, alebo používala tú istú igelitku kým mohla. Neskôr na skautskom tábore, som sa naučila triediť odpad a vždy vyhadzujem odpadky do toho správneho koša sklo – papier -plast. S Matejom sme sa veľmi tešili, že keď začneme spolu bývať kúpime si taký ten super kôš z IKEA na recyklovanie odpadkov a budeme triediť a triediť. Ale realita odpadkov všade, len nie tam kam patria, nás zrazu nakopala do zadku.

Pri cestách v Amerike sme si uvedomili ako neuveriteľne veľa odpadu oni spotrebujú. Alebo my všetci spotrebujeme?

V obchode nám každý druh tovaru zabalili do zvlášť igelitovej tašky. Čiže ak som nakúpila drogériu, potraviny a oblečenie už som odchádzala minimálne s troma igelitovými taškami. Káva so sebou, cola v plastovom pohári, slamky, mrazené potraviny zabalené v množstvách plastu, „chlieb“ (ich chlieb nie je ako náš, tak mi je to až ľúto tak nazývať, ale to je zasa iný príbeh ? ) v sáčku. Niekedy som sa cítila ako keby som sa dusila v plastoch. Ale najhorší bol celý ten ich prístup. Rýchly konzumný život. Rýchly ako asi ulica v New Yorku.

A práve vtedy sme pochopili, že iba recyklovať nestačí. Že musíme urobiť niečo viac, už nestačí iba ochraňovať prírodu, les, park, lúku, pláž na ktorej práve sme. Treba zachraňovať planétu.

Každý z nás už určite videl alarmujúce správy o plastoch v oceánoch, plážach kde sú plasty, ale my na Slovensku vlastne nemáme pláž, prečo by nás to tak malo zaujímať. Potom ideme na dovolenku, pláže, ktoré sa čistia práve kvôli nám , turistom, aby sme si mohli opáliť svoje riťky. A tam sa rozčúlime nad ľuďmi, ktorí nechávajú na pláži po sebe bordel, a protestne hádžeme svoje odpadky iba do koša. Hneváme sa na rybárov, že si pri jazere po sebe neupracú, nechápeme ľudí čo vyhadzujú chladničky, pneumatiky stavebný odpad do lesa/ na lúky, veď máme predsa zberné dvory. Nerozumieme niekomu ako po opekačke môže nechať po sebe odpadkovú spúšť a odíde.

Ale potom príde tá facka. A nie som ja, presne taká istá ako oni? Nie sme my všetci vytvárači stále nového a nového odpadu?

Keď som začala nad týmto všetkým uvažovať a čítať, informovať sa bolela ma z toho hlava. Bolelo ma z toho srdce. Prišla som do obchodu na nákup a mala som pocit, že sa udusím. Že ma tam niekto dusí v plastoch, topím sa v plastovom mori. A tak som pár krát odišla bez nákupu, pár krát som nakúpila príliš draho, pretože som nechcela nič v plaste, pár krát som sa na to úplne vyprdla a nakúpila som úplne normálne. Nevedela som ako to vyriešiť a mala som pocit, že musím urobiť niečo veľké, že to čo robím, je málo a je to zbytočné. A tak som sa znova ponorila do plastového mora.

Dnes je Deň Zeme. Deň kedy všetci myslíme na prírodu, všade vidíme motivačné články, citáty, na Instagrame vidíme jarné fotky z parkov, deti kreslia v škole planétu, hovorí sa o recyklovaní a o tom, že máme míňať menej odpadu. Toto všetko je pre nás, ale celkom abstraktný pojem. Vieme, že sa to deje, ale nevidíme, alebo nechceme vidieť dôsledky našich činov.

Lebo hodením odpadkov do toho správneho koša to pre nás končí.

A tak dnes na Deň Zeme by som ti chcela ukázať pár vecí čo motivovalo nás na konanie malých zmien pre ľudstvo, ale veľkých pre nás. Pretože ti chcem povedať, že na každej kvapke v mori záleží. A to, čo spravíš dnes pre čistejšiu planétu, naozaj zaváži.

Ak rozmýšľaš v číslach

V roku 2014 dosiahlo celkové množstvo odpadu, ktorý vznikol v EÚ v rámci všetkých ekonomických činností a domácností, 2 503 mil. ton  a z toho je 8,3 % práve z našich domácností. Jeden obyvateľ Slovenska by mal podľa štatistík vyprodukovať 1636 kg odpadu ročne. Taká klasická rodina sú štyria. 4x 1636 = 6544 kg odpadu. Keď si predstavím koľko odpadu môžem zredukovať iba vedomým nakupovaním a svojim správaním sú to veľké čísla.

Na každého obyvateľa zeme tak pripadá 250 kusov plastov plávajúcich v oceáne.

Ak máš radšej vizualizáciu

Veľká pacifická škvrna, ktorá je niekde medzi Kaliforniou a Havajom obsahuje podľa vedcov  1,8 bilióna kusov plastov. Predstav si, že v oceáne sa plaví obrovská škvrna z odpadkov, ktorá má 49 035 kilometrov štvorcových to je 3x taká rozhloha ako Francúzsko. Odporúčam ti pozrieť si video od The Ocean Cleanup, ktorý túto škvrnu mapovali, pre lepší obraz toho, ako to vyzerá.

Mikroplasty

Mikroplasty vo všeobecnosti označujú plastické častice s veľkosťou 0,33 mm až 5 mm. Mikroplasty môžu pochádzať z rôznych zdrojov vrátane mikročastíc z kozmetických výrobkov, vlákien zo syntetického odevu, predvýrobné pelety a prášky, a fragmenty degradované z väčších plastových výrobkov. *

Tieto maličké kúsky plastov sa potom dostávajú aj do nášho tela úplne nenápadne.
Ako? Morské živočíchy si ich mýlia s potravou. Jedením morských plodov a rýb sa nám do tela dostávajú aj mikroskopické kúsky plastov. Ale nie je to iba o morských živočíchoch. Plast sa nám do tela dostáva už aj z pitnej vody alebo piva, pretože tieto maličké kúsky nedokáže zachytiť ani čistička. Určite o tom nájdeš veľa ďalších odborných článkov, ktoré ti to vysvetlia podrobne.
Ešte stále si to nevieš predstaviť? Vo videu nižšie, je pekne ukázané ako to funguje, aj keď nerozumieš príliš dobre angličtine.

Zvieratá trpia, kvôli našim nákupom

Predstav si malú korytnačku, ktorej sa podarilo prebojovať sa z pláže do mora, chytiť vlnu a odplávať do šíreho oceánu. Žiť dlhý a šťastný život.
O pár mesiacov neskôr sa zachytí do niečoho plastového, čo ju do konca života neopustí. Nemá kamarátov ani rodinu s rukami a nožnicami, ktorý by ju z toho oslobodili. A tak si so svojim plastovým spoločníkom vyrastá ďalej. Korytnačka rastie, ale jej plastový spoločník nie.

 

Každé z týchto zvierat má svoj vlastný príbeh, ale jedno majú spoločné. Svojho plastového spoločníka sa nevedia zbaviť bez pomoci. Vtáky miesto rýb jedia vrchnáky z fliaš, kúsky igelitových tašiek, rybárske siete, tieto kúsky potom nevedia stráviť a zomierajú, pretože nemôžu ďalej jesť. Chobotnice si plávajúce igelitky v oceáne mýlia s medúzami, vráskavce s planktónom jedia aj plávajúce plasty.

Tento problém je samozrejme oveľa väčší ako o ňom teraz píšem, ale každý z nás môže prispieť svojou troškou. Odmietnuť plasty nie je koniec tvojho fancy, skvelého, cool života. Je to krok k lepšiemu.
Každý si musí nájsť tú svoju cestu, svoju rýchlosť akou chce do mora bez plastov skočiť. Svoju rýchlosť akou chce napredovať a o čo všetko sa snažiť. Zvoľ si to svoje tempo a svoju motiváciu. A ono to pôjde uvidíš.

Krásny Deň Zeme, želáme.

Twovelers