Ako som sa vydala.

Na ďalšiu cestu životom.

Nečakala som, že to bude tak bolieť. Mám pocit, že po prvý krát to tak nebolelo. Zatínam zuby a snažím sa nepozerať na to ako sa mi atrament vpíja do kože. Cítim ako na mojej ruke pomaly vzniká niečo na celý život. Niečo čo má väčší zmysel, ako si ktokoľvek a v tej chvíli ani ja, nevedel predstaviť.
Predstavovala som si to inak. Vieš, ako z filmu. Fľaša v ruke, veľká sranda na sebe šaty a v pozadí hudba. Bude to zábava. A miesto toho to bolí a mám slzy v očiach.

Vidím ho ako sa usmieva a teší. On už to má za sebou. Príde a chytí ma za druhú ruku. Tou svojou obalenou v potravinovej fólii.
Môže nás v tej chvíli niečo viac tešiť ako spoločná prítomnosť?

♥♥♥

Vždy som si myslela, že pre vzťah na celý život sa rozhodneš po dlhej dobe. Po rokoch. Nie dvoch. Ale asi piatich a viac. Aby ste už potrebovali nejaký ten postup vo svojom živote. Niekde vyrásť. Spolu.
Že sa pre to rozhodneš na účte máš peniaze, máš kde bývať, máš prácu a svoju budúcnosť vidíš jasne. Tak ako to od teba všetci očakávajú.
A teraz prichádza ten smiech cez slzy. Pretože ono to je vlastne úplne naopak.

Sme v tetovacom štúdiu v Kolumbii. (Áno, šibe nám, veď v takej krajine by sme si nemali ani oškrieť nohu, nie ešte si dať spraviť tetovanie varovali by nás ľudia)
S tým atramentom sme si zapísali svoje životy dohromady. Vedeli sme to, ale teraz je to už viditeľné, pre nás oboch.
Zo štúdia sme odchádzali potichu, dve ruky obalené vo fólii.

Ešte sme ani nevedeli, že toto je naozaj tá veľká vec. Tá dospelácka. Teda ja som to nevedela. Pretože ja som sa vlastne vydala dva krát.

♥♥♥

Po návrate z Kolumbie sme strávili ešte jeden deň v Amerike. Na Floride. Jeden večer v motely. Presne takom motely ako si predstavuješ z filmov. Pri ceste, motel do polkruhu okolo parkoviska a izba s červenými dverami.

Ak dlhšie cestuješ, stratíš pojem o tom, či vyzeráš dobre. Na seba navlečieš niečo v čom ti nebude zima alebo príliš teplo, niečo čo je pohodlné a hlavne za sebou vláčiš stále kufor, na chrbte batoh a v ruke foťák. Už ti je naozaj jedno, že niekde na spodku kufra sa nachádza tvoj mejkap a už dva týždne nosíš tú istú mikinu.

♥♥♥

A potom sa osprchuješ, vytiahneš z toho veľkého kufra svoje nové šaty, on si oblečie košeľu, ktorá nejakým zázrakom nie je pokrčená a vyberiete sa na ďalšie parkovisko na romantickú večeru. Romantickú večeru s výhľadom na parkovisko.
A po večeri, takto nahodení nájdeme 24/7 obchod, kde kúpime ďalšie víno. Také slovenské nie?

♥♥♥

Víno v motelovej izbe.
A tam v motelovej izbe, na konci sveta, v svojich posledných čistých a pekných veciach si kľakne, vytiahne prsteň a spýta sa ma či si ho vezmem.
A vtedy mi to došlo.
Veď ja som si ho vzala už vtedy. V tom tetovaciom štúdiu.
Samozrejme, že som povedala Áno.

♥♥♥

A tak sme sa vzali. Ja som jeho žena a on je môj muž.
Nemáme nič.
Len tie naše posrané kufre, hlavy plné snov a odvahu.

Nemám jeho meno, nemáme na to papier, neboli sme na úrade, nie som tehotná, nebudeme sa brať do roka a do dňa a nie, nevieme kde budeme bývať a čo s nami bude.

♥♥♥

Jedného dňa to tak bude. Veľká párty, oslava lásky, ktorú nazveme svadba. Keď sa oficiálne opiješ s mojimi rodičmi a uvidíš tancovať moju babku. Ale ešte nie. Ale zatiaľ prepáč, že sme ťa nepozvali. Lebo predsa len, bolo to spontánne a presne tak ako som to vždy chcela. Len my dvaja. Na konci sveta.

 A aj keď si Matej myslí, že to bolo nemožné a malo to byť na pláži, pri východe slnka… bolo to perfektné. Pretože sme sa vzali presne tak ako žijeme. V našom takmer poslednom čistom oblečení, po celodennom chodení po meste a len tak. Lebo sme to tak cítili.
Lebo sa ľúbime.

A nemohlo to byť lepšie 🙂

S láskou Tina

P.S. Snažili sme sa viac krát o normálnu fotku. Nevyšlo to. Toto je jediná, ktorú máme. Vyplazený jazyk neznamená nič viac ako to, že 584562 x nevedel Matej zaostriť foťák. 🙂