V týchto krátkych príbehoch na pokračovanie sa dočítaš čo všetko sme na tomto malom ostrove zažili, sarkastické, veselé aj podivné historky, v ktorých nájdeš aj pár informácií o ostrove. 

V júni 2018 sme sa odhodlali, že je konečne čas preskúmať azúrovo modré pláže v Afrike. Vybrali sme si ostrov, kde sa narodil spevák Freddy Mercury. Vybrať sme si mohli akúkoľvek africkú krajinu, ale chceli sme ten “prvý dotyk” vyskúšať v krajine, kde sú na cudzincov zvyknutí, pretože sme ani náhodou nevedeli čo presne máme očakávať. A ver mi, že ani všetko to čo si naštuduješ o krajine ťa nikdy nepripraví na to čo zažiješ.

Zanzibar tvoria dva ostrovy (Zanzibar a Pemba) pri juhovýchodnom pobeží v Tanzánii. Je viac možností ako sa dostaneš na tento ostrov zo Slovenska, ale my sme sa rozhodli pre let, pri ktorom budeme prestupovať ešte v Európe, pretože ak prestupuješ na Africkom kontinente, musíš mať očkovanie ( a pri sebe aj očkovací preukaz) proti žltej zimnici a my máme očkovanie iba proti žltačke.

Prvé nadýchnutie

Ak necestuješ často na iný kontinent, alebo si ešte nikdy neletel, prekvapí ťa určite tlačivo, ktoré sa rozdáva v lietadle. My často nemáme úplne dokonalý itinerár, ani poriadne nevieme kde budeme bývať, preto nikdy nevieme čo tam máme o našom pobyte a financiách písať. Tak sa len snažíme mať všetko rovnaké.

Naše pristánie som si predstavovala ako v nejakom filme. Vystúpime, stojíme na schodíkoch z lietadla, pofukuje jemný vánok, ktorý sa hrá s mojimi vlasmi a my vidíme palmy, slnko a počujeme šum oceánu… namiesto toho bola vonku tma, hustý teplý vzduch sa na nás nalepil ako žuvačka a všade boli cítiť soľ.

Zanzibarské letisko je riadny punk. Podobne ako v Niši to vyzeralo, že nikto nechápe čo tam v noci robíme. Dostali sme vízové tlačivá, ktoré sme museli vypísať, zaplatiť a porozprávať sa so strašidelným pánom v okienku. Je to veľmi zvláštne, že jeden človek v sklenenej búdke rozhoduje o tom, či sa tvoja cesta na letisku začne, alebo rovno skončí a práve preto je ten pán taký strašidelný.

Za búdkami s colníkmi nás čakala stará hala a v jej strede detektor, kde “kontrolovali” našu batožinu. Batožinu sme si museli dať na pás a chlapík, ktorý vyzeral, že ho totálne nezaujíma nič a nikto, nám ju kontroloval na displeji monitora, ktorý pamätá 90te roky. Popravde nevenoval ani jeden pohľad našej batožine na tom monitore. 😀 V tej chvíli sme vôbec nevedeli čo máme robiť, či sa radovať, že sme konečne dorazili alebo s strachovať pred cestou do hodinu vzdialenej dediny, kde sa musíme uprostred noci dostať.

Taxík

Ešte sme sa nedostali ani von z haly už s na nás nalepili dvaja týpci v reflexných vestách, ktorí nám chceli pomáhať z batožinou. Nikdy nereagujeme na takýchto ľudí, ale po dlhom lete a uprostred noci, sme boli nejaký vláčny a nechali sme sa prehovoriť, že nám môžu ukázať náš taxík, predsa len vyzerali ako zamestnanci letiska. Náš taxík spolu s ostatnými nás čakal na tmavom parkovisku pri príletovej hale. Vonku v tme stálo veľa chlapov s tabuľkami a my sme nemali šajnu, ktorým smerom sa vybrať. A v tom naši “nosiči” (popravde ten kufor som si mohla tlačiť aj sama) začali vykrikovať mená až sa náš taxikár našiel.  Zaviedol nás do auta, ktoré by odviezlo aj 6 ďalších ľudí a ktoré bolo celé zatuchnuté a lepkavé od toho vzduchu z oceánu. Dlhých 5 minút nás nechal sedieť samých v tom aute a to ti veruže nebudem tvrdiť, že nám všeličo nebehalo v hlave.

Jazdenie autom po Zanzibare je “African massage” pretože ťa poriadne vytrasie.

Na Zanzibare sa šoféruje na ľavo a je to také zvláštne, človek si na to celkom dlho zvyká, že všetko v aute aj na cestách je naopak. A to aké sú Zanzibarské cesty sme v tej chvíli nemali ani šajnu.

Z letiska sme prešli cez hlavné mesto do dediny Nungwi, kde sme si rezervovali izbu v “africkom domčeku” s výhľadom na oceán.
Vodič taxíka, ktorý veľmi nevedel po anglicky sa na našej strastiplnej ceste plnej výmoľov riadne zabával. Alebo sa zabával na našich vytreštených očiach a nervóznom smiechu. Ako sám tvrdil jazdenie autom je “african massage” pretože ťa ponatriasa a obúcha veru poriadne.

Absolútna tma

Absolútna tma nie je nejaká metafora, ale fakt. Na Zanzibare nefunguje verejné osvetlenie a v niektorých domoch stále nemajú elektrinu. Preto keď zapadne slnko začína sa absolútna tma, kedy je naozaj nádherne vidieť hviezdy, ale táto tma by sa dala krájať. Je to akoby si bol neustále v tme v strede lesa. A šoférovať v tejto tme je naozaj zaujímavé, desivé a občas aj nebezpečné. Ľudia aj zvieratá sa len tak vynárali z tmy, deti kráčajúce pri krajnici o 3:00 ráno, palmy osvietené svetlami auta. To všetko sme videli a snažili sa zo všetkých síl nezaspať na zadných sedadlách bieleho taxíka.

Obaja sme sa s panikou na seba pozreli a ja som nevedela, či sa mám začať hrabať v kurfi a vyťahovať nožík, alebo si napchať doklady a peniaze do podprsenky.

Zrazu po hodine taxík len tak znenazdajky odbočil do tmy a my sme videli tú najväčšiu jamu na ceste. Žiadny slovenský výmoľ na ňu nemá. To je taká jama, na ktorú si zavoláš traktor, 4×4 jeep alebo jednoducho odstavíš auto a ideš ďalej peši. Ale náš taxikár sa rozhodol, že žiadna jama nie je prekážkou a pomaličky sa vybral rovno stredom. Útrpných pár minút, ktoré nám pripadali ako hodiny sme sa predierali tou jamou a hádzalo nás v aute z boka na bok. Keď sa mu konečne podarilo sa dostať cez tú jamu, nasledovalo ešte pár ďalších.

Vtedy sme začali vnímať, kde sa vlastne nachádzame. Okolo nás vysoká tráva, kríky a opustené, rozpadnuté domy. Zrazu reflektory auta osvietili bučiacu kravu a taxík zastavil.
“Sme na mieste” oznámil nám taxikár a vystúpil.
Obaja sme sa s panikou na seba pozreli a ja som nevedela, či sa mám začať hrabať v kurfi a vyťahovať nožík, alebo si napchať doklady a peniaze do podprsenky.  V mojej hlave sa odohrávali katastrofické scenáre, o tom ako nás teraz okradnú a nechajú tam, v zemi nikoho a rôzne aj horšie verzie toho, čo by sa nám mohlo stať. Ale moje pár sekundové úvahy prerušil taxikár, keď mi otvoril dvere a ja som pomaly vystúpila.

Rozhliadala som sa okolo seba a rozmýšľala som ako poviem Matejovi, do ktorej strany sa rozbehneme… a v tom Matej zahlásil, že sme tu:”Vidím naše obytko”.

Nevieš si predstaviť ako sa mi uľavilo. Pri veľkej červenej bráne, takej ako mávame zvyčajne na garáži, nás čakal pekný černoch s dredami schovanými pod háčkovanou čiapkou. Vyzeral, že buď sme ho práve zobudili, alebo si už stihol niečo pofajčiť pred našim príchodom. Oznámil nám, že sa nemáme báť psa, že ho zaženie. Otvoril bránu a začal zaháňať malého agresora, ktorý neprestajne štekal. Hneď za bránou stál ďalší chlap s palicou v ruke a v tradičnom červenom oblečení, ktoré by sa dalo skôr nazvať plachou ako oblečením ( a k nemu sa ešte neskôr vrátime).

Posteľ s moskitiérou

Pri dverách našej prízemnej izby sa s nami rozlúčil, že sa porozprávame ráno. Keď sme za sebou zavreli dvere, pozreli sme na seba a nechápali sme kde sme sa to ocitli. ” Čo sme si toto zase vymysleli? Myslela som, že dnes umrieme” zahlásila som a Matej súhlasil.

Skromné vybavenie izby so stolíkom a stoličkami z bambusu, bez skrine a s kúpeľňou s kachličkami a zabetónovanými mušľami do podlahy nás v tej chvíli ani nefascinovalo, ani nerozrušilo. Jediné čo sme chceli bolo ľahnúť si do tej veľkej postele s moskitiérou.

V to ráno sme zaspávali s myšlienkou na zamknuté dvere izby, v ktorej oknách nebolo sklo, iba podivné mreže. Počúvali sme bučanie kráv, cvrlikanie svrčkov a hlasné zvolávanie z miestnej mešity na ranú modlitbu, ktorá sa ozývala celou dedinou.

T+M