Tretia časť nášho cestovateľského, trošku punkového cestovania po ostrove Zanzibar ťa zavedie do záchrannej stanice pre korytnačky v dedine Nungwi, dozvieš sa ako prebiehal prenájom auta v Afrike a kto sú vlastne tí Masajovia.
Napriek tomu, že nás o 5 ráno budilo zvolávanie na rannú modlitbu a obrovská vyležaná diera v posteli nám lámala chrbty sme sa veľmi dobre vyspali a vôbec sa nám nechcelo vstávať. Ešte jeden deň sme sa preto rozhodli stráviť na pláži pred tým ako budeme objavovať iné časti ostrova.
Ak si tu po prvá krát, prečítaj si aj ďalšie príbehy zo Zanzibaru:
Prvá časť. Zápisky z Afriky a cestovanie po ostrove
Druhá časť. Zápisky z Afriky. Prvé ráno v dedine Nungwi
Záchranná stanica pre korytnačky
Ako na väčšine ostrovov aj na Zanzibare sa ľudia živia rybolovom. A pri chytaní rýb sa do sietí často pripletú aj iné živočíchy napríklad také korytnačky. V nedávnej minulosti takto uviaznuté korytnačky predali a za ich mäso a pancier dostali celkom veľké peniaze. Predaj korytnačiek,už ale nie je legálny a preto sa ľudia pracujúci v organizáciach snažia takéto omylom odchytené a zranené korytnačky zachraňovať tým, že rybárom za ne zaplatia. Zranené korytnačky, ktoré sa zamotali do rybárskych sietí ošetria a nechajú ich žiť vo svojom vonkajšom akváriu. Jeden krát za rok ich potom púšťajú na slobodu.
Za korytnačky platia symbolickú sumu, aby si z toho rybári neurobili biznis a nechytali ich schválne.
V akváriu sa nachádzajú aj malé práve narodené korytnačky, alebo už aj tie čo už trošku podrástli. Kŕmiť veľké korytnačky šalátom priamo z ruky bol veľmi silný zážitok. Mohli sme si namočiť nohy do vody, iba sme museli dávať pozor aby si nepomýlili naše prsty so šalátom. 🙂
Africké slnko
My sme obaja “tmavokožci” a naivne sme si mysleli, že obyčajný opaľovací krém, nejaká 6-10 nám bude stačiť. Hneď po prechádzke a dni strávenom na pláži sme sa presvedčili, že to bol veľký omyl a byť oblečený je oveľa lepšie ako vyzlečený. Matejov obrys batoha vypálený do kože to iba potvrdzoval.
Slnko vychádza v máji na Zanzibare o 6:00 a zapadá 18:00, teda je tu presne dvanásť hodín svetlo. Veľký rozdiel oproti našim dlhým letným dňom.
Prenájom auta
Ešte v predchádzajúci večer sme si prenajali auto cez internet, uistili sa, že je možné platiť kartou, pretože sme nechceli prísť o naše americké doláre, ktorými sme mali v pláne platiť výlety a vstupné. Auto nám z hlavného mesta Stone Town doviezli priamo do nášho ubytovania. Hneď ako prišli nám bolo jasné, že nie sú nadšení z našej príjazdovej cesty plnej jám, kameňov a kríkov s ostrými tŕňmi.
Sadli sme si za prútený stôl a začali sa dohadovať o platbe, podpisovať dokumenty a vybavovať zanzibarský vodičák. Ten nespočíval v ničom inom len zaplatiť 10 dolárov a mali sme oprávnenie jazdiť. Na Zanzibare sa jazdí na ľavej strane, tak sme ešte dostali poučenie o tom, aby sme na to nezabudli a potom prišlo prekvapenie.
Celú dobu sme rozmýšľali ako len chcú, aby sme to auto zaplatili, kedže ani číslo karty nechceli.
You are in Africa. Here you can´t pay with card. What do you think?
Tu si v Afrike. Tu sa nedá platiť kartou. Čo ste si mysleli? udivene a trošku arogantne nám oznámil chlapík, ktorý doviezol auto. Neviem presne čo by robil, keby sme peniaze nemali, ale my sme mu nakoniec zaplatili a dostali sme auto, ktoré nás potom spoľahlivo vozilo počas celého objavovania ostrova Zanzibar.
Hneď po prenajatí auta sme sa rozhodli ísť pozrieť na ospevovaný západ slnka. Znova sme museli prejsť cez celú dedinu, obísť kravu pred bránou, privítať masaja, ktorý strážil náš dom celú noc a tešili sme sa že po západe slnka sa konečne poriadne najeme.
Západ slnka sme nestihli, pretože sme sa až príliš veľa zaujímali o veci okolo nás, ale aspoň sme si dali peknú prechádzku po pláži počas ktorej sme sa porozprávali s ďalším masajom na pláži.
Pravý alebo falošný masajovia?
Masajovia sú Africký kmeň žijúci v Keni a Tanzánii. Určite si už počul/a o bojovníkoch, ktorí vedia zabiť leva iba palicou a holými rukami. Tak to sú práve Masajovia, obávaní bojovníci, ktorý sú teraz hlavne pastieri dobytka a ich bohatstvo závisí od počtu kráv, ktoré vlastnia. Na Zanzibare môžeš stretnúť prevažne mladých mužov, ktorí sú vysokí a chudí, oblečení v červených “plachtách” , na krku a rukách majú korálky a v ruke palicu s veľkou drevenou guľou na vrchu. ( ževraj s ňou potom tresknú leva po hlave a rozbijú mu lebku)
“Koľko kráv si dal za svoju ženu?” spýtal sa mladý masaj Mateja.
” My nemusíme platiť za ženu.”
” To je divné. Tá moja stála 16 kráv”.
Najzvláštnejšie bolo pre nás spojenie tradične oblečeného a zmýšľajúceho masaja s telefónom v ruke prechádzajúci sa po pláži. Veľa masajov cestuje na Zanzibar za prácou. Počas sezóny pracujú ako nočný strážcovia/ ochranka v rezortoch a počas dňa predávajú suveníry, fotia sa s ľuďmi, alebo ponúkajú zájazdy.
Masajovia, ale určite nie sú domácimi obyvateľmi Zanzibaru, ale prišli sem za prácou tak ako veľa ďalších ľudí z pevniny Tanzánie.
V minulosti týmto ľuďom stačil výmenný obchod, ale v dnešnej dobe si za sliepku, kredit do mobilu nekúpi, látku mu nikto nevymení za prútený kôš a preto sa aj kmene, ktoré žijú mimo “civilizácie” prispôsobiť a nájsť spôsob ako peniaze zarobiť.
Po ceste späť do nášho domčeka na kopci, už bola vonku absolútna tma. Ľudia tu s zvyknutí sa pohybovať v tme, alebo majú so sebou baterky, aby si posvietili na cestu. My sme mali pri sebe iba mobil, ktorým by si nemal mávať, keď nechceš aby ti ho voľakto v tme vytrhol z ruky. Poviem ti pravdu naozaj som sa bála. Prechádzať sa po dedine, kde je prašná cesta, domy, ktoré my považujeme za polorozpadnuté a ľudia vynárajúci sa z tmy pol metra pred nami. Bola som naozaj vďačná, že je vedľa mňa chlap, ktorého sa tu všetci pýtajú či je “fajter”.
Keď sme boli kúsok za dedinou v hlave my skrsol výborný nápad. Zo skautských časov viem, že ak nesvietiš baterkou, tvoje oči si zvyknú na tmu. A tiež to znamená, že keď ty nevidíš nikoho, nevidia ani oni teba, lebo nezmyselne nesvietiť. Presvedčila som Mateja, aby sme vypli svetlo a nechali hviezdy osvetľovať našu cestu domov.
Pár metrov od nášho domu, šiesty zmysel poradil Matejovi znova zapnúť svetlo. To čo sme uvideli ma presvedčilo, že to svetlo bol naozaj dobrý nápad.
Meter pred mojou tvárou stála krava. Ešte dva kroky a tvárou by som narazila priamo do kravského zadku.
Neviem ako by sme tento príbeh rozprávali keby som do tej kravy naozaj narazila, ale tento deň sme zakončili obrovským záchvatom smiechu.
S túžbou po marakujovom džúse Twovelers
